Aj keď máme 5 zmyslov, pravdou je, že až 80 % všetkých informácií získavame cez oči. Zvyšné zmysly, teda hmat, chuť, sluch a čuch, nám dohromady približujú svet v 20 %, pričom je to zhruba 5 % na každý spomínaný zmysel. Očný kontakt, o ktorom si teraz prezradíme pozoruhodné informácie, hrá významnú úlohu v komunikácii, a to predovšetkým tej neverbálnej. Očami informácie nielen prijímame, ale ich aj vysielame, komunikujeme…
Naozaj dobrý a dostatočný očný kontakt toho zvládne veľa. Jeho silné pôsobenie podkladajú mnohé psychologické aj sociologické štúdie. Takže aj keď si možno myslíte, že pohľad z očí do očí má priam magické účinky, všetky tieto mechanizmy, ktorým sa pohľadom, a to nielen tým intenzívnym, dáva priestor na realizáciu v medziľudskom kontakte, sú podložené vedecky.
Dostatočný očný kontakt vám pomôže uskutočniť vynikajúce obchody, zvýšiť sympatie u druhého pohlavia, no a v neposlednom rade získať aj obdivnú priazeň publika, pred ktorým vystupujete, či už s firemnou prezentáciou, alebo odbornou prednáškou.
Nadviazanie očného kontaktu s druhým človekom je jedným z najmocnejších nástrojov v komunikácii. V rámci nej vyjadruje viac než slová. Môže vyjadrovať dôveru, záujem, rešpekt, ale aj agresivitu či neistotu. Ideálny očný kontakt pri rozhovore dokáže vytvoriť spojenie, uľahčiť porozumenie a podporiť vzájomnú sympatiu. Naopak, nedostatočný očný kontakt môže signalizovať nezainteresovanosť, nepohodlie alebo dokonca neúprimnosť.
Ak by sme mali vytiahnuť to, čo si na tomto zrakovom kontakte všímať najviac, tak je to jeho frekvencia a intenzita. Vo všeobecnosti sa pri komunikácii vyžaduje dostatočný očný kontakt, aby všetko klaplo tak, ako má. To znamená, aby sme pôsobili na druhých sebavedome, udržali ich pozornosť, zanechali dojem a sympatie, vybudovali dôveru.
Čo je to však dostatočný očný kontakt? V tejto súvislosti sa hovorí o minimálne 60 % až 70 % času, počas ktorého by mal byť počas konverzácie udržiavaný.
Toto percentami vyjadrené časové vymedzenie udržiavaného zrakového kontaktu podľa všetkého umožňuje účastníkom rozhovoru cítiť sa vypočutými.
No a neprekročenie tohto limitu, keď je zrakový kontakt priebežne prerušený, zas dodáva interakcii prirodzenosť a nenútenosť tak, aby sa očný kontakt nestal príliš silným a intenzívnym.
Pre niektorých ľudí je však udržanie očného kontaktu počas konverzácie pomerne náročná úloha, najmä pre tých s nízkym sebavedomím či s introvertnejším nastavením.
Preťažený mozog a uhýbanie pohľadom
No zaujímavosťou je zaiste fakt, že klopenie zraku nemusí vyplývať len z nízkeho sebavedomia, prezentovania podriadenosti, ba dokonca ani pri pozeraní bokom nemusí ísť o neúprimnosť či klamstvo. Udržiavanie očného kontaktu je totiž pre mozog vyčerpávajúce.
Mozog si musí pri spracovávaní množstva informácií vybrať priority a niečo jednoducho odstaviť. No a energeticky náročné udržanie zrakového kontaktu a taktiež mozog vysiľujúce spracovanie myšlienok pri rozhovore sú dve nezávislé činnosti. Aj to je dôvod, prečo študenti v sústredení sa pri tabuli často neudržiavajú zrakový kontakt s učiteľom.
Aké ešte bývajú dôvody slabého očného kontaktu v komunikácii?
Okrem energetickej náročnosti udržania zrakového kontaktu v komunikácii a prípadného nižšieho sebavedomia či introverzie bývajú dôvody slabého očného kontaktu aj nasledovné.
REKLAMA
Nervozita alebo úzkosť.Ľudia, ktorí sa cítia nervózne alebo úzkostlivo, často zápasia s udržiavaním očného kontaktu. Tento stav môže byť spôsobený obavou z hodnotenia alebo strachom z neúspechu v sociálnych interakciách.
Smútok alebo depresia.Emocionálne stavy ako smútok alebo depresia môžu znižovať túžbu po sociálnej interakcii, čo sa môže prejaviť aj vyhýbaním sa pohľadu do očí.
Kultúrne normy. V niektorých kultúrach môže byť priamy očný kontakt vnímaný ako neúctivý alebo príliš agresívny, najmä pri komunikácii s osobami vo vyššom postavení alebo s opačným pohlavím.
Výchovné faktory. Ľudia vychovaní v prostrediach, kde bol očný kontakt minimálny alebo nebol považovaný za dôležitý, môžu mať problémy s jeho udržiavaním v dospelosti.
Autizmus a iné neurodiverzity. Ľudia s autizmom alebo inými neurodiverzitnými charakteristikami často zápasia s očným kontaktom, čo je súčasťou ich výnimočného spôsobu vnímania a spracovania sociálnych signálov.
Situačné faktory, ako napríklad nervozita z výkonu či nepozornosť.Vo výkonnostne orientovaných situáciách, ako sú pracovné pohovory alebo verejné prejavy, môže nervozita prispieť k slabému očnému kontaktu. Aj rozptýlenie alebo nepozornosť, či už kvôli vnútorným myšlienkam alebo vonkajším podnetom, môže znížiť kvalitu zrakového kontaktu.
Aká je ideálna dĺžka očného kontaktu?
Samozrejme, do úvahy treba brať aj rozdiel medzi príjemným očným kontaktom a takzvaným civením, resp. príliš silným zrakovým spojením. Kde je hranica, za ktorou sa už pohľad druhého človeka vysvetľuje ako agresia a v hlave nám začne pípať pomyselná kontrolka poukazujúca na nebezpečenstvo?
Vo všeobecnosti vzaté sa za sympatický očný kontakt sa považuje ten v trvaní 3 až 7 sekúnd. Nad 7 sekúnd (pokiaľ nejde o silnú zamilovanosť) je už väčšinou očný kontakt nepríjemný. Uvedené ale platí v našej kultúre. V Afrike či Japonsku sú normy nastavené inak.
Ako dosiahnuť ideálny očný kontakt?
1. Prirodzenosť:Očný kontakt by mal byť prirodzený, teda nie nasilu ani prehnaný.
2. Prerušenia:Je dôležité dať si krátke prestávky. Pozrite sa na chvíľu mimovoľne inde, kým sa opäť vrátite k zrakovému kontaktu s druhou osobou. A to preto, aby nepôsobil príliš silne a nepríjemne intenzívne.
3. Všímať si reakcie:Dôležité je vnímať, ako na váš očný kontakt reaguje druhá osoba. Ak sa zdá byť nepokojná, je vhodné zmierniť intenzitu pohľadu na ňu.
4. Pozícia tela:Otvorená pozícia tela (neprekrížené ruky ani nohy) môže pozitívne doplniť očný kontakt a podporiť pocit pohody pri komunikácii.
5. Úsmev:Úsmev môže pomôcť zmierniť intenzitu očného kontaktu a urobiť interakciu priateľskejšou.
Čo si ešte treba všímať?
Okrem samotných očí je pre analýzu očného kontaktu a ľudského rozpoloženia podstatné aj obočie, očné viečka či oblasť pod očami, ktorá podáva hodnotné informácie aj vďaka mimickým vráskam.
Na človeku, ktorý je rozrušený, prípadne ním lomcujú rôzne silné emócie, si možno všimnúť práve vrásky (pod očami či v oblasti medzi obočím), ale aj mykanie či vraštenie obočia. Pokiaľ zostane táto oblasť nepohnutá, v zásade nejde o silné emócie. Človek zo seba môže tlačiť „krokodílie slzy“ a imitovať rôzne emócie, ale bez týchto spomínaných mikropohybov je v podstate odhaliteľný.
Ako prezradí očný kontakt sympatie či nenávisť?
Poznáte takzvané oči zúžené do štrbín? Keď niekto takýmto spôsobom zúži oči, tak buď dobre nevidí a snaží sa vidieť ostrejšie, alebo to v horšom prípade signalizuje spôsob uvažovania na štýl – najlepšia obrana je útok. Je veľmi pravdepodobné, že osoba, ktorá sa takto pozerá bežne, má sklon predpokladať u druhých agresivitu, neprajníctvo a zlobu, ktoré poháňajú aj ju. [2]
Vzťah k druhému človeku vedia celkom presne odhaliť očné zreničky. Tie sa dokážu až 4-krát zväčšiť a 4-krát zmenšiť. Ak pristúpite k človeku, ktorý vás nemá rád, zreničky sa mu zúžia. Rozšírenie zreničiek je pozitívnym signálom radosti z vašej prítomnosti a výrazne zväčšené zreničky tiež signalizujú sexuálny záujem.
Rovnako možno stiahnutie zreničiek sledovať všeobecne pri stresových situáciách a ohrození rôzneho charakteru, zatiaľ čo rozšírené zreničky zračia pohodu, pokojný stav dotyčného. Na základe spomínaného je zrejmé, že ľudia s tmavými očami alebo očnými šošovkami môžu skrývať svoj vnútorný svet lepšie, ako tí s očami svetlými. Keďže napríklad na jasne modrých očiach je zrenička maximálne viditeľná.
Na záver myšlienka hodná zamyslenia
Takže oči veľkým podielom prispievajú k výrazu tváre, pričom veľkosť zreničiek a k tomu i samotná farba očí zohrávajú významnú úlohu pri celkovom vnímaní dotyčnej osoby.
„Tak ako na každej mandale, aj na mandale oka je najpodstatnejší stred, teda čerň zorničky. Svetlo cez ňu mizne do hĺbky oka, kde vznikajú nervové vzruchy vedené ďalej do kôry mozgu, v ktorej sa vytvára zrakový vnem. Čerň zorničky prispieva rozhodujúcim dielom k výrazu oka. Široké čierne zornice dodávajú pohľadu hĺbku, akoby sme hľadeli do nekonečného vesmíru. Takmer všetky novorodeniatka majú pri narodení tmavomodré až čiernomodré oči. Ich pohľad siaha ešte do dveta mimo nás, náš svet začnú vidieť až neskôr. To, čo pozorovateľa na prvý pohľad upúta, je farba dúhovky, clona fotoaparátu, ktorým oko vlastne aj je.“ [2]
