Čítali ste už naše články zamerané na deti a výchovu? Napríklad ten, v ktorom sme radili, čo robiť, keď dieťa nechce pozdraviť, poprosiť a ďakovať alebo taktiež pomerne bežný zádrheľ, keď dieťa nechce upratovať? Výchovné problémy sú naozaj rozmanité, no v zásade majú spoločné východiská ich efektívneho riešenia. Dajú sa veľmi jednoducho zhrnúť. No s úspešnou realizáciou, nebudeme klamať, je to v niektorých prípadoch komplikovanejšie. Vyžaduje to dobrú stratégiu, pevné odhodlanie, nervy, neúrekom trpezlivosti aj triky na správne regulovanie detských emócií, ktoré niekedy pôsobia ako smršť. Ako naučiť dieťa poslúchať bez uchyľovania sa k „tradičným metódam“?
Ako naučiť dieťa poslúchať bez toho, aby ste mu ako rodičia nespôsobili ujmu na sebavedomí či iné ťažkosti, no zároveň si nenechali dieťa „poskákať po hlave“? Tu je 5 rád, ktoré platia pre výchovu dieťaťa ako takú a mali by o nich vedieť všetci rodičia.
1) Na výchovu nie je nikdy neskoro, no z obdobia do 6 rokov by ste mali vyťažiť maximum
Nie je to žiadna novinka, ale treba ju pripomenúť. Ohýbaj ma mamko, pokiaľ som ja Janko… Áno, to platí stále, pričom pod ohýbaním možno rozumieť nastavovanie a pevné ukotvovanie pravidiel a zásad, ktoré tvoria akýsi rámec (nielen) detského sveta.
Pevne stanovené hranice, teda čo sa smie a čo nie, sú dôležité pre samotný pokoj dieťaťa, pre pocit bezpečia a istoty. Samozrejme, že dieťa ich chce neustále testovať. Obdobie prvého a neskôr aj druhého pubertálneho vzdoru sú prirodzenou súčasťou vývoja, s čím sa treba zmieriť, no zároveň nepoľaviť vo vyžadovaní dodržiavania pravidiel.
Oplatí sa prečítať: Výchovné rady pre každý problém
2) Významná ingrediencia pre výchovu poslušného dieťaťa – dôslednosť
Táto rada je tesne spätá s prvou. To znamená, že keď je niečo pevne stanovené (napr. hračky sa upratujú vždy po tom, ako sa dieťa dohrá), treba to aj dôsledne dodržiavať. Dieťa neraz hľadá cestičky, ako povinnosti uniknúť. Vy by ste ho však mali s rovnakou neodbytnosťou znova nasmerovať na to, čo je potrebné urobiť. Nie krikom či vyhrážkami, ale pokojne, no nástojčivo.
Pravidlo dôslednosti vyžaduje od rodičov, ale aj starých rodičov, aby boli vo výchove jednotní. Treba si dohodnúť spoločný výchovný rámec, aby sa nestalo, že jeden vychovávajúci dieťaťu niečo dovolí či odpustí a druhý nie. Dieťa sa rýchlo naučí hľadať jednoduchšiu cestu, ako pravidlá porušovať.
3) Ľutovať či neľutovať? Nepodporujte v dieťati mentalitu obete!
Ľútosť je v prvom rade veľmi oslabujúca emócia, ktorá dokáže zásadne podkopať sebavedomie, no zároveň je to cesta k ospravedlneniam nevhodného správania či neposlušnosti. Nehovoríme, že sa treba vzdať empatie k dieťaťu (ktoré napríklad trpí ADHD alebo rôznymi typmi znevýhodnenia).
No nadbytočné ľutovanie a hľadanie pomyselného vinníka za chyby, je vo výchove vo všeobecnosti mimoriadne kontraproduktívne. Najhoršie je, že dieťa si status „obete“ dokáže zachovať až do do dospelosti, čo negatívnym spôsobom ovplyvňuje aj jeho sociálne kontakty.
Pokiaľ robíte z dieťaťa obeť a „chudáčika“, odkláňate ho od sebestačného a zodpovedného konania, ktoré, ako sme už písali v článku o montessori výchove, by malo byť zásadným výchovným cieľom.
Oblečenie pre malých aj veľkých za bezkonkurenčné ceny TU >>>
Keď sa teda nabudúce dieťaťu stane krivda, niečo sa mu nepodarí alebo podobne, skúste spolu nájsť konštruktívne riešenie, pozitívne ho nasmerovať, dodať nádej, poukázať na to, čo všetko dokáže ovplyvniť a neľutovať ho.
Vypočutie si dieťaťa a útecha spojená s motiváciou má väčšiu silu ako bezbrehá a realitou nepodložená ľútosť. Je navyše veľmi prospešné, pokiaľ dieťa vidí, resp. je priebežne konfrontované s mnohými nepríjemnými skutočnosťami, ktoré prináša život. Prílišné chránenie dieťaťa, napríklad pred tým, že existujú vážne choroby, nespravodlivosť či bieda, si môže vytvoriť akúsi falošnú ružovú bublinu bezproblémového žitia a taktiež býva následkom aj nedostatok vďaky a schopnosti empatie.
4) Nenechajte sa manažovať dieťaťom!
Príliš liberálna výchova nasadila dieťaťu pomyselnú korunu. Pokiaľ je však dieťaťu všetko dovolené, chýbajú mu hranice a začína rodine „kraľovať“. Dokonca sa môže stať malým tyranom svojich rodičov. Ako naučiť dieťa poslúchať, keď je kráľom čo kráľovnou? No, asi len ťažko.
Snaha vyzmizíkovať rodinnú hierarchiu, ktorá bola prirodzenou súčasťou tradičnej výchovy, prináša v súčasnosti nejedlé ovocie. Deti sa nevedia prispôsobiť okolnostiam, ignorujú autority. Preto treba mať na pamäti, že mama a otec sú šéfovia rodiny a dieťa by nemalo rozhodovať o rozhodnutiach rodičov alebo si diktovať podmienky.
Pokiaľ to dopustíte, nerobíte dobre samotnému dieťaťu. Nehovoriac o tom, že dieťa diktujúce si, čo bude na obed alebo kde pôjdete ako rodina na dovolenku, bude časom čoraz viac a viac náročnejšie.
Oplatí sa prečítať: Malý tyran (2. vydanie) – J. Prekopová
5) Ako reagovať na nespoluprácu a ignorovanie?
Ako sme už spomínali, dieťa celkom prirodzene testuje nastolené hranice a pravidlá a medzi nástroje pasívneho odporu voči nim patrí aj ignorácia výziev a nespolupráca. V týchto momentoch je dôležité, aby ste zo seba nenechali vybublať všetky negatívne emócie. Krik ani bitka aj tak nemajú účinok.
Pokiaľ niečo požadujete, treba dať dieťaťu jasné inštrukcie. A keď dieťa nerobí, čo sa od neho chce, skúste nasledovné. Na každé dieťa platí čosi iné, tak si vyberte, čo vám bude fungovať. V každom prípade však nepopustite a trvajte na svojom.
> Dajte dieťaťu mimikou najavo, že vás mrzí daná situácia, že ste smutní. Keď treba, tak ukážte aj hnev v primeranej podobe. Niekedy stačí zmeniť tón hlasu a dieťa pochopí.
> Na niektoré (už trochu staršie deti) funguje odplácanie ignorovania ignorovaním ich požiadaviek. Teda rodičia zrkadlia správanie sa dieťaťa, čo umožňuje otvoriť neposlušnému dieťaťu oči.
> V záchvatoch zlosti a trucovania pomáha aj metóda izolácie dieťaťa. Teda dieťa je usadené na stoličku (nemusí byť v kúte, stačí, aby bolo oddelené od zvyšku rodiny), kde má uvažovať nad tým, čo sa stalo. Pokiaľ sa chce pripojiť do ďalšieho diania v rodine, treba ísť za rodičmi, ospravedlniť sa a urobiť, čo sa od neho žiadalo.
Foto: Freepik